Jednoduchým fyzickým príkladom nám môže byť nejaký sval človeka, ktorý ak často namáham, tak sa zväčšuje, aby v budúcnosti rovnakú a možno aj väčšiu námahu zvládal ľahšie.
Podobne je to zo všetkými časťami, alebo orgánmi tela, samozrejme pokiaľ ide o primeranú námahu a hovoríme o vitálnom človeku, nie o človeku pred degradujúcou starobou v ktorej človek prirodzene končí svoju životnú púť na zemi a v dobrom prípade (ktorý by mohol byť štandardom) je zo všetkým zmierený a napriek úbytku síl pociťuje úľavu z toho čo všetko vykonal a prežil.
Taktiež, keď vnímame život komplexnejšie, kontextuálne k jeho činnostiam ktoré robí s určitým cieľom (alebo bez) a teda z toho následne vyplývajúcej hybnej sily – motívu, pohnútky, či už podľa neho zriadenej alebo nie. Tu môžeme hovoriť o rôznych vedomostiach a zručnostiach človeka v remesle, umení, či vednom odbore ale aj o tvare psychiky a myslenia (namáhanie „mozgového svalu“) odrážajúcom sa v jeho správaní, konaní smerom k ľuďom a forme pôsobiacej v oblasti jeho charakteru a hodnôt.
Takže mám na mysli to, že pravidlo zväčšujúceho a zmenšujúceho svalu platí pre všetky oblasti života človeka. Keď budem na klavíry cvičiť dve hodiny denne a spočiatku sa mi podarí za ten čas naučiť pol strany z nôt a ani tú nebudem vedieť hrať bez chýb, je možné že o pol roka sa za taký istý čas naučím celú stranu a budem ju vedieť hrať plynule a bez chýb.
Aký potom asi bude človek, ľudia o pár rokov? No najprv by bolo treba opísať súčasného človeka a podľa „ovocia“ jeho činností sa pokúsiť o dedukciu opisu jeho budúcnosti. Je to dosť ťažké, lebo badám dosť veľké rozdiely medzi jednotlivcami v spôsobe ich života.
Jedny sa sústreďujú na zabezpečenie pohodlia a každodennej dávky rôznych pôžitkov, iní zasa nedokážu cítiť pohodlie kým dostatočne neponamáhajú svaly alebo mozgové závity. Samozrejme, to je príliš extrémne poňatie veci. V skutočnosti neexistujú len pracanti a hedonisti. Každý z nás sa nachádza niekde medzi, záleží však na tom akej polarity. Priznám sa ťažko sa mi vraví v našom prípade o polaritách, keď sám sa neodvažujem jednoznačne povedať akej som. Keď nezomieram od hladu, spím v teple a v podstate všetkého mám nadostač, ba aj naviac. A nejde iba o námahu v zamestnaní a pohodlie, pôžitok ktorý sa zabezpečuje bezprostredne peniazmi. Ide tu aj o bližšie medziľudské vzťahy, ich tvorbu a udržiavanie na základe určitých hodnôt, dosah pôsobenia jednotlivca, skupiny a rôznych médií, pôsobenia na rôzne životné úrovne ľudí, pôsobenia ktoré ma niekde základ, hybnú silu, motív, zámer vyplývajúci z určitého cieľa.
Pokúsme to brať trochu nadnesene, trochu utopisticky a niečo si domyslieť. Mám nutkanie konštatovať, že sa postupne vyvinú dva druhy ľudí. Jeden bude, nazvime ho „Psychomateriálož“, ktorého životným zmyslom bude všetky fyzické zmysly a receptory postupne rozvíjať a počas toho ich aj dostatočne = čím viac uspokojovať až kým takýto tvor nezostarne (ak stihne) a potom, síce nedobrovoľne, ale nevyhnutne sa z tohto života vytratí, keďže mu vyhasnú všetky fyzické funkcie.
Druhý tvor by mohol byť „Psychosockáč“, utkvelo zaujatý ostatnými okolo seba (nie že by mu záležalo na ich obraze o ňom) a so zvláštnym prekliatím – krížom o ktorý sa potkne pri každom pomyslení na budúcnosť a každom prežívaní svojej prítomnosti v prípade ak by sa chcel zbaviť svojho utkvelého záujmu. Smradľavý trhan mu bude v mysli stále kaziť dojem z pohľadu na zrekonštruovanú „secesnú“(peknú) budovu a tak podobne ho bude otravovať spomienka na preplnený smetiak pri pohľade na nádherné kopce, lúky a jazerá. Najhoršie to bude však počas bežného dňa. Lebo kam sa len pohne, tak okrem „Psychosockáča“ natrafí aj na „Psychomateriáloža“, no a ten mu pokazí dojem dokonca aj z toho smradľavého trhana či preplneného smetiaka. Uvedomuje si totiž, že on je vlastne achilovou pätou týchto dvoch fenoménov. Ba niečo horšie, „Psychosockáč“ si uvedomuje, že jeho vlastnou achilovou pätou je Psychomateriálož.
„Psychosockáč“ však bude mať oproti „Psychomateriáložovi“ jednu výhodu. Bude si rozumieť s iným „Psychosockáčom“. Obaja budú rozumieť okrem iného aj najpodstatnejšej veci. Že zničením „Psychomateriáloža“ by sa pripravili o vlastnú budúcnosť, pretože by to bolo proti ich utkvelému záujmu ostatnými okolo seba, boli by proti sebe.
Budú zamestnaní ako ich spoluobyvatelia iného druhu v rôznych odvetviach a oboroch. Avšak ich hlavným povolaním sa stane nájsť spôsob ako spraviť z „Psychomateriáloža“, ako ho prekonvertovať na svoj druh - „Psychosockáča“. Budú pokojní, budú prežívať radostné večeri, víkendy a pracovné voľná s rodinami a priateľmi svojho druhu a mnohí budú spávať do sýta. No nič silnejšie ich každé ráno nepohne do sveta ako ich utkvelo zaujaté zvláštne prekliaté povolanie.
